Z lásky
mám
srdce odložené
v priehľadnom celofáne
čo škrtí... dusí
moje stuhy
ako perník zostarnutý
tvrdí
ma v tom že som
/ťa/ najmenej raz miloval
v parku
v lunaparku
na púti kde strieľali sme umelé ruže
tie
bez vône
ako úsmev z pier čo sa raz zasekli
a bolestne zomreli
v okvetí
v tom posmrtne krásnom talári a tichu
zomreli pre nás
z lásky
z toho citu... čo stvrdol v celofáne
na poličke
vedľa tvojej fotky
z ktorej zostala mi len farba tvojich očí
na bledomodrej stuhe
z perníka
čo dala si mi vtedy v parku
keď nám zvädli všetky lupene ruží z lunaparku
a oči
sa ti leskli o niečo viac zasnene
vtedy
som nemal snívať... ale zahryznúť do neho
aby sme sa zbavili
toho priehľadného celofánu
z ktorého nám dodnes zostali
len slzy
a prehltnuté slová bez kyslíku
bez sladkej chuti na jazyku
po stuhách
a po perníku... /hoci bol vraj Z lásky/
